Z histórie obce

   Svätoplukovský chotár je na historickom území okresu Nitra, cez ktorý kráčala história od praveku. Podľa historických dokladov už v hlbokom včasnom stredoveku je doložená existencia obce Šalgov, ale aj starej zaniknutej osady Ohaj vo svätoplukovskom chotári, ale predhistorické pamiatky zatiaľ nie sú tu evidované. Konkrétnym dôkazom existencie Svätoplukova a Ohaja už v stredoveku sú zachované písomné listinné pamiatky. Prvá a najstaršia je asi z rokov 1035-1045, ktorej hodnovernosť je pochybná, svedčí, že zemania z rodu Šalgovských tu mali svoje pozemky. Druhá listina je hodnoverná z roku 1386 a podľa nej stal sa Šalgov majetkom hradu Gýmeš. O stredovekej osade Ohaj ako časti svätoplukovského chotára zachovali sa listiny z rokov 1245 a 1505.

   Nadmorská výška chotára je reprezentovaná najnižšie položeným miestom pod vinohradmi pri potoku Cedron 140 metrov nad morom. Na prostriedku obce je to 145 m nad morom a najvyšším miestom je 212 m nad morom vo východnej časti chotára.

   Klíma chotára patrí medzi najteplejšie územia Slovenska s teplými a mierne teplými ročnými obdobiami, s miernou zimou so slabšími snehovými vrstvami. Časté bývajú západné a severné fúkania vetrov.

   Vodstvo mojmírovskej doliny je chudobné na povrchové vody. Cez obec a chotár preteká potok Cedron, ktorý má stoky pri Párovských Hájoch. (Volajú ho aj Urmínsky alebo Cabajský potok.) Z iniciatívy panského lekára Dr. Karola Tótha okolo roku 1900 navŕtali aj vo Svätoplukove artézsku studňu do hĺbky vyše 300 metrov, odkiaľ až z tretieho vodného horizontu vyteká stále dobrá pitná voda vlastným tlakom. Postavili pri nej bazén, na zásobu vody pre prípad ohňa.

   Chotárna zem v stredovekom Uhorsku patrila kráľovi. On s ňou obdarovával verných vojakov, šľachticov a cirkev. Vo svätoplukovskom chotári patrila asi polovica chotára zemanom a druhá polovica hradnému panstvu na Gýmeši – Forgáčovcom a neskoršie patril napr. Štiborovi, pánovi šurianskeho hradu, zemanom Šalgovským, Turkom, mojmírovským zemanom Michalovi Hančokovi so ženou Juditou Urmini, Ondrejovi Hunyadymu a žene Judite Hančokovej.

   Obec de Salgo, de Salgow, Salgho, Sallgo, Salgó, Schalgó, Šalgovský, Šalgov (1918-1948) a po roku 1948 Svätoplukovo mala v 18. storočí obecnú pečať a v prostrednom kruhu bol obrazec, akoby obecný erb – a v ňom je kresba strapca hrozna a asi vinohradníckeho noža. (Niektorí sa domýšľali, že obrazec noža je kosák či pluhové čerieslo.) Pretože Svätoplukovo bolo od stredoveku vinohradníckou obcou, tento obrazec v obecnej pečati pekne reprezentuje túto vinohradnícku tradíciu a tiež teraz už obecný erb. 

Z histórie školy

   Prvú zvesť o existencii školy máme z roku 1841, kedy do nej chodilo 15 žiakov. Nepoznáme z toho času meno učiteľa. Prvého učiteľa podľa mena poznáme Eliáša Karšayho, ktorý tu učil v r. 1848 – 1850. On bol v tom čase aj obecným notárom a predtým bol hospodárskym správcom v Mojmírovciach u Hunyadyovcov. Táto škola bola cirkevná, katolícka, trvale až do roku 1945. Zo začiatku bola len jednotriedna, ale pred rokom 1945 mala tri triedy. Posledným riaditeľom tejto školy bol Jozef Kurucár. Nový moderný školský objekt pre túto školu odovzdali do užívania v roku 1932. Aj evanjelici tu mali svoju cirkevnú elementárnu školu, ale vieme len to, že v roku 1883 učil tam ako nekvalifikovaný učiteľ Ján Timko. Až v roku 1889 prišiel sem za prvého evanjelického farára Ladislav Novomeský, ktorý bol aj učiteľom na tejto škole až do roku 1909. Vždy bola len jednotriedna a posledným učiteľom bol pred rokom 1945 Alexander Svorák. Od roku 1928 bola vo Svätoplukove na Karolskom Pereši jednotriedna štátna ľudová škola, neskoršie bola na Bačale a po pričlenení do obce Veľká Dolina škola zanikla zlúčením s tamojšou národnou školou. Židovské deti zo Svätoplukova chodili do židovskej školy v Mojmírovciach, ktorá tu bola od roku 1820.

   Obecná knižnica bola založená v roku 1925.

   Obecnú kroniku začali písať v roku 1933. Hrávali sa tu aj divadlá so školskou mládežou na obidvoch cirkevných školách.

Svätoplukovo bolo len filiálnou cirkevnou obcou katolíckej fary v Mojmírovciach do roku 1947, keď v obci erigovali v septembri 1947 samostatnú faru. Prvým správcom fary bol Štefan Vrabec. Evanjelická cirkevná obec bola filiálkou fary v Nových Sadoch a samostatná farnosť je v obci od roku 1888. Prvým správcom fary bol od roku 1889 Ladislav Novomeský.

   Pamätné objekty v obci sú:

- rímsko-katolícky kostol Ružencovej Panny Márie, ktorý postavili v roku 1833 v klasicistickom slohu a rozšírili a renovovali ho v roku 1890.
- evanjelický a v. kostol postavený v roku 1861, keď už predtým v roku 1853 tu bola modlitebňa. Kostol je stavaný v neoklasicistickom slohu a vežu k nemu

   pristavili v rokoch 1935-37.
- pomník a socha svätej Trojice pri rímsko-katolíckom kostole;
- kamenný veľký kríž postavili v roku 1881 v obci v časti Výstrkov. Stál tam 100 rokov a keď padol, postavili na jeho mieste jeho imitáciu z kovového plechu

   v roku 1982.
- na vinohradoch je pomník a socha svätého Urbana, patróna vinohradov.
- od roku 1953 stojí na prostriedku obce pomník padlým občanom – vojakom v prvej a druhej svetovej vojne.
- dva kamenné staré kríže na katolíckom a evanjelickom cintoríne.

 

(vybraté a citované z publikácie vydanej k 600. výročiu obce v roku 1986 od autora Pavla Takáča)